Emocionálne zdravie a pohoda v stresujúcom svete — stretnutie s Dr. Gordonom Neufeldom a Dr. Deborah MacNamara

Dňa 18. mája 2025 sa uskutočnila výnimočná konferencia, ktoré prinieslo hlboký pohľad do témy, ktorá je v dnešnej dobe naliehavejšia než kedykoľvek predtým – emocionálne zdravie a pohoda v stresujúcom svete.

Pod vedením svetovo uznávaného vývinového psychológa Dr. Gordona Neufelda, ktorý vytvoril komplexný model vývoja dieťaťa založený na teórii citovej väzby a jeho dlhoročnej kolegyne Dr. Deborah MacNamara sa účastníci ponorili do hlbších súvislostí duševného zdravia. Hovorili napríklad o emóciách a pocitoch (kto by bol povedal, že to nie je to isté?), o tom čo deti v tomto svete naozaj potrebujú aby mohli emocionálne dozrievať a prečo je to vlastne také dôležité. Témou prednášok boli aj emocionálne obrany, na čo nám slúžia, ako sa prejavujú a aj to, ako s nimi pracovať. 

Konferencia bola nielen odborným, ale aj ľudským stretnutím, ktoré inšpirovalo k zamysleniu nad tým, ako si môžeme aj v náročných časoch udržať citovú stabilitu, pevné vzťahy a vnútorný pokoj.

Inšpirovala aj mňa a ako trochu neortodoxný výstup vznikla táto

Psychologicko-záhradná analógia 

Každý, kto má záhradu, pravdepodobne dôverne pozná pýr. Vyzerá tak trochu ako mohutnejšia tráva, no jeho korene môžu byť dlhé aj niekoľko metrov. Koľko presne, podľa mňa nik nevie, pretože sa ešte nikomu nepodarilo vytrhnúť ho úplne celý – obzvlášť taký echt rozrastený. Niekedy jeho korene vytvoria neuveriteľnú spleť, takže sa nik nevyzná, kde jeden začína a druhý končí. A ako bonus – jeho korene majú schopnosť lámať sa v akýchsi článkoch práve preto, aby nebolo možné ho vytrhnúť celý. Z každého článku vie vyrásť nová rastlina produkujúca metre a metre koreňov. Ešte treba dodať, že každý koreň je zakončený naozaj ostrým špicom, ktorým si neúprosne preráža cestu všade.

Keď sme si kúpili náš pozemok, tieto znalosti som nemala – bola som záhradkár začiatočník, idealista. Keď sa k nám prišiel pozrieť priateľ, ktorý mal čo-to dočinenia so záhradkárstvom (a pred nami náskok niekoľko desaťročí), povedal niečo ako: „Máte to tu samý pýr, to bude roboty ho odtiaľ dostať.“ Vtedy som si hovorila: „Ááále, preháňa, veď urobíme zopár permakultúrnych záhonov, tie si s ním poradia.“ V nasledujúcich rokoch na jeho výrok často spomínam – mal totiž pravdu. Veľmi vitálny pýr mi mojich pár permakultúrnych záhonov poľahky poprerastal a ja som mala – a stále ešte tak trochu mám – každý rok pocit, že tú záhradu musím z pýru vykopať znovu a znovu. A každý záhradkár vie, že pýr zadusí každú rastlinku, ktorú sa snažíme vypestovať.

Prečo taký pýr vyrastie a pokryje veľký kus pozemku?

A kde je tá analógia s psychológiou? Tá sa začína v momente, keď si položíme otázku: Prečo taký pýr vyrastie a pokryje veľký kus pozemku? A prečo nie je aj na tom ďalšom kuse? Odpoveď nájdeme, keď pôjdeme po stopách traktora a hlbokej orby. Keď s pôdou takto zaobchádzame roky, vyčerpávame ju. Prečo, ako a čo presne sa tam deje, riešia iní – a ja s nimi súzniem. Potom, ako bývalí majitelia pozemku prestali hospodáriť*, zem ostala holá. Bez ďalšieho obrábania prišiel pýr. Prišiel ju zachrániť. Aby nebola nahá, zraniteľná, boľavá. Ako samuraj, ktorý síce prereže brnenie a usadí sa aj na zhutnenej a vyčerpanej pôde, ale potom tam postaví svoju vlastnú pevnosť a nikoho iného nepustí dnu.

Náš mozog nasadzuje obrany, aby sme mohli fungovať v zraňujúcom prostredí

A sme pri našej analógii – pýr je niečo ako obrany, ktoré náš mozog nasadzuje, aby sme mohli efektívne fungovať v spoločnosti, podávať výkon – často v zraňujúcom prostredí, kde sa nehľadí na ľudské prežívanie. Nie je na nich nič zlé, neznamená to, že mozog nefunguje tak, ako má – naopak.

No čo sa stane, ak pýr nevieme dostať zo záhrady? Máme reálny problém tam niečo dopestovať. Stojí to mnoho námahy – a pýr sa aj tak stále vráti. Nežneme úrodu, nezbierame plody.

Čo sa stane, ak naše obrany nepadnú – na konci dňa, týždňa, roka?

Nemáme priestor byť smutní, plakať, precítiť nervozitu, strach či vinu. Nemáme priestor cítiť svoje emócie a žať plody emocionálnej zrelosti. Nie sme odolní v pravom slova zmysle. Nevieme brať ohľad na iných ľudí aj seba v ten istý moment. Ťažko sa nám reguluje správanie (vybuchujeme hnevom, máme rôzne úzkosti, fóbie, nevieme nájsť odpočinok), nemáme energiu tvoriť, tešiť sa zo života, byť hraví.

„Čo teda s tým pýrom?“, pýtam sa sama seba už niekoľko rokov. Mnohí by povedali: „To treba celé poorať.“
Uf… to pre mňa nie je cesta, hneď z niekoľkých príčin. Áno, viem, že to nie je pre pôdu vhodné, ani pre mňa trvalo udržateľné. Tiež viem, že som vyrástla v paneláku – a ak by som mala obrábať naraz celú pooranú plochu, pravdepodobne by som sa zľakla a utiekla.

Tak každý rok postupne skúšam: tam, kde chcem mať záhon, dávam na pýr kartón, mulčujem pokosenou trávou.
Ale pýr stále víťazí… Z každej strany záhonu po bokoch prerastá.
No je tu pozorovanie – akonáhle pýr rastie v mulči či v kyprej pôde, dá sa celkom poľahky vytiahnuť aj s koreňom, a po čase tam nemá tendenciu rásť.

Aké podmienky teda potrebujem vytvoriť, aby sa dal pýr ľahko vytrhávať a postupne tam možno ani nerástol?

Zdravá, kyprá zem, plná živín.

Ako to dosiahnuť? MULČ – VŠADE!
Nielen na záhonoch, ale aj na chodníkoch.
Aspoň v tomto štádiu – to je experiment tohto záhradkárskeho roka. V kombinácii so záhonmi Rozuma, ktoré prirodzene podporujú regeneráciu pôdy.
Uvidíme, čo to spraví.

A čo s tými obranami, ktoré sa v nás zasekli?
Môžeme ďalej obrábať hlbokou orbou, žiť na výkon… ale dokedy a za akú cenu?
Cena je privysoká – strácame našu zraniteľnosť, a s ňou pocity smútku, naplnenia i radosti zo života.
Neprecítené emócie sa odrážajú na našom fyzickom tele.
Necítime – strácame to, čo nás robí ľuďmi.

Alebo sa môžeme opýtať, aké sú vhodné podmienky na to, aby človek mohol svoje obrany pustiť, aby mohol cítiť.
Čo by pre nás – ľudí – mohlo vytvoriť zdravú, kyprú zem plnú živín?

Jednou z odpovedí sú bezpečné vzťahy.
Bezpečný prístav, kde môžeme precítiť emócie z celého dňa, týždňa.

Ono, tie zamulčované chodníky práve teraz nevyzerajú veľmi esteticky, no verím, že raz – na vyživenej pôde – bude rásť napríklad tráva.
Tá tráva s pomerne jemnými korienkami, ktorá sa dá jednoducho vytrhnúť, ak prerastie do záhona.
A v záhonoch snáď budem môcť oveľa veselšie pestovať i zbierať zeleninu či ovocie.

My, ľudia, obrany naozaj potrebujeme – ako zem potrebuje byť pokrytá rastlinami.
Ak však máme priaznivé podmienky, dostatok živín, kyprú pôdu, naše obrany sa nebudú správať ako pýr, ktorého je fakt ťažké sa zbaviť. 

Možno môžu byť ako tráva, ktorá ide bez veľkej námahy vytrhnúť.
Ak náš mozog pravidelne pociťuje bezpečie na to, aby spustil obrany, robí to jednoducho, automaticky a rád.

A my cítime – a dozrievame.

*Poznámka: Rozumiem a uznávam, že bývalí majitelia robili najlepšie, čo mohli a vedeli.

Konferencia s Dr. Neufeldom a Dr. MacNamara nám priniesla nielen množstvo teoretických poznatkov, ale aj praktické impulzy – ako vytvárať prostredie, ktoré podporuje emocionálne dozrievanie u detí aj dospelých. Zdanlivo jednoduché, no nesmierne dôležité prvky ako bezpečie vo vzťahoch, dôvera, priestor na prežívanie emócií, sú tým, čo vyživuje „pôdu“ nášho duševného zdravia.
Ak vás témy Dr. Neufelda zaujali, odporúčame navštíviť stránku www.neufeldinstitut.cz, kde nájdete kurzy, prednášky aj komunitu ľudí, ktorí súznejú s paradigmou Dr. Neufelda.

Počas nasledujúceho roka plánuje Neufeld Institute CZ/SK aj ďalšie podujatia a aktivity, info nájdete na web stránke – a ak všetko dobre pôjde, budeme mať možnosť privítať Dr. Neufelda opäť, možno už o rok.