Ako na hranice reaguje dospelý človek - a ako nezrelý? | Vzťahy | Žena

Ako viem, že moje hranice testuje niekto „nedospelý?“ Ako rozpoznám, či mám dočinenia v emocionálne nezrelým človekom?

Hranice – normálna súčasť vzťahu – s dospelým človekom

Hneď na začiatku treba povedať dôležitú vec. Je síce populárne omieľať, že o hraniciach sa nediskutuje, hranica sa nezdôvodňuje, neobhajuje… no až tak celkom to neplatí.

Aj s dospelým človekom možno o nejakej našej hranici „vyjednávať“ – malo by ísť o normálnu súčasť vzťahu, kde sa dvaja dospelí ľudia rozprávajú „takto to mám ja“ a „takto to máš zase ty.“ Takto zisťujú, kde sa jeden končí a kde začína druhý. A to je úplne v poriadku, hoci by bol rozhovor aj emotívny.

Zásadný rozdiel spočíva v tom, ako sa správa emocionálne dospelý človek (ktorý dokáže zdravo vyjednávať) a človek, ktorý nie je „dospelý“ – ten totiž bude naše hranice testovať. Ako dieťa.

Kľúč, ako rozpoznám, či mám dočinenia s dospelým človekom alebo nezrelým, leží v tom, ako druhý reaguje na slovo „nie“ a či má snahu o spoluprácu, alebo o nadvládu.

V zásade platí, že s dospelým človekom sa po určení hranice cítite ľahšie, pretože viete, na čom ste. S „testerom“ je to ako na bojisku – musíte si svoje právo na hranicu neustále obhajovať a vysvetľovať.

Dospelý človek sa po vypočutí hranice buď prispôsobí, alebo hľadá riešenie. Človek so „zaseknutým vývinom“ sa ju snaží obísť, zlomiť alebo potrestať.

Prečítajte si aj:

Keď sú naše hranice od detstva prekračované, v dospelosti ich už ani nepoznáme

Ako reaguje na hranice dospelý človek:

Chápe, že hranice nie sú útokom na neho, ale „mapou“, ako vás milovať a rešpektovať bez toho, aby vám ubližoval.

Vaše „nie“ prijme – na tvári však pri tom nemusí mať nadšenie, čo je ok. Môže byť prekvapený, i sklamaný. No aj keď je mu to ľúto alebo mu to nevyhovuje, nestráca rešpekt. Nepýta sa desaťkrát „prečo?“, aby vás zlomil. Pýta sa: „Pomohlo by, keby sme to urobili inak?“ „Čo presne teraz potrebuješ?“ Prečo? Lebo dokáže oddeliť hranicu druhého od svojej hodnoty.

Má vnútornú brzdu („Toto už nie ok.“) – vidí, že vám nie je dobre, vníma, že je vám niečo nepríjemné, nechce, aby ste sa cítili zle kvôli jeho potrebám. Keď zistí, že vás niečo zraňuje, zastaví sa.

Preberá zodpovednosť: keď vašu hranicu náhodou prekročí (sme len ľudia), prizná si to a úprimne sa ospravedlní bez výhovoriek.

Namiesto odporu prevláda zvedavosť: zaujíma sa o to, prečo je pre vás táto hranica dôležitá, aby vás lepšie spoznal. Možno od neho počuť: „Nechceš toto. OK. Poďme hľadať riešenie.“ Preto sa cítite bezpečne a vypočutá.

Vzťah prežije hranicu – hranica vzťah nezničí, len ho „nastaví.“

Prečítaj si aj:

Nielen deti, aj dospelí testujú naše hranice, a to veľmi tvrdo.

Ako reaguje na hranice nedospelý človek:

Hranica pre neho nie je informácia, preloží si ju ako útok na seba.

„Nie“ berie osobne. Nevníma hranice druhého ako ochranu jeho vnútra, ale ako prekážku, ktorú musí zbúrať alebo obísť, aby dosiahol svoje. Preto reaguje hnevom, urážaním sa, tichou domácnosťou, vysmievaním, drámou.

Nepýta sa „čo by ti pomohlo, čo potrebuješ?“ – tlačí späť. Pýta sa: „Ako mi to môžeš urobiť?“ „Takže ja som ti ukradnutý?“ „Keby si ma naozaj milovala, tak by si…“ Nejde mu o riešenie, ale o zmenu postoja druhého človeka.

Voči hranici kladie aktívny odpor bez najmenšieho záujmu zistiť, prečo je pre druhého dôležitá. Nesnaží sa spoznať druhého, ale presvedčiť ho, že je príliš citlivý, komplikovaný alebo že hranica nedáva zmysel. Neustále robí presne to, o čo ste ho prosili, aby nerobil, a tvári sa, že „zabudol“ alebo že to „nemyslel zle“.

Nemá brzdu, ktorá by ho zastavila. Ak druhá strana plače, hnevá sa alebo sa ospravedlňuje, pokračuje. Emócie druhého sú pre neho nástroj. Sleduje si pri tom svoj cieľ: zmiernenie odporu, povolenie hranice.

Hranica pre nedospelého = ohrozenie vzťahu. Preto prichádza hnev, ticho, hrozby, tresty.

Krátky test, ako na tom vo vzťahu som

Možno stačí položiť si len jednu otázku: Mám pocit, že vyjadrením hranice môžem zostať sama sebou – alebo že musím byť opatrná, mäkká, vysvetľujúca, aby som niekoho „udržala v pohode“? Musím si hranicu obhájiť tak, aby sa druhý cítil dobre?