Každý z nás je tak trošku “na hlavu“, nie? Ale nie je na liekoch, či?

Títo rodičia sa stretávajú s inými ľuďmi a občas si pri nich dovolia vyrozprávať sa, vyliať si srdce, poplakať si, zložiť na pár minút masku silného a nezlomného hrdinu. Ľudia sa zvyčajne snažia byť chápaví, alebo sa tak aspoň tváriť. Často sa však stane, že v snahe odľahčiť situáciu, z nedostatku informovanosti, citlivosti alebo z nedostatku taktu povedia niečo, čo nie je práve vhodné. 

Neboj, to bude dobré

Ako viete? Máte krištáľovú guľu? Viete predpovedať budúcnosť? Každý rodič dieťaťa s psychickým ochorením by si želal, aby to raz bolo dobré. Ale je možné, že nebude. Mnohé z týchto ochorení sú celoživotné, alebo sa zvyknú vrátiť. Pri dobrej starostlivosti, liečbe, terapii a podpore možno dieťa prežije plnohodnotný a relatívne šťastný život. Možno sa naučí fungovať so svojim stavom a napriek svojmu stavu. Možno. Možno nie. Ale to nevedia povedať ani doktori ktorí dieťa poznajú a liečia. Takže sa, prosím, zdržte sa tohto komentára.

Z toho vyrastie

Nie. Nevyrastie. Toto nie je zlozvyk rýpania sa v nose. Toto je závažný stav, ktorý vyžaduje intervenciu odborníkov a/alebo dlhodobú či trvalú úpravu životného štýlu, prístupu, komunikácie, podmienok na vzdelávanie a mentálneho nastavenia celej rodiny. Áno, ako bude rásť, niektoré problematické správanie ustúpi do úzadia, ale iné sa objaví či zvýrazní. Budúcnosť dieťaťa je neistá a (podobne ako som spomínala vyššie) platí, že nikto nevie povedať, či bude niekedy schopné žiť samostatný, naplnený a šťastný život. 

Každý z nás je tak trošku “na hlavu“, nie?

Nie. Táto poznámka znehodnocuje a bagatelizuje všetko trápenie, traumu, bolesť, únavu, frustráciu a smútok rodičov, ktorí majú deti s psychickým ochorením. Liečite sa? Máte oficiálnu diagnózu potvrdenú psychiatrom? Boli ste už hospitalizovaní, alebo odporučení na hospitalizáciu na psychiatrii? Máte závažné problémy s fungovaním v bežnom živote? Potrebujete opatrovateľa alebo asistenta? Nie? Nič z vyššie uvedeného? Snáď je jasné, čo chcem povedať. 

Všetci máme zlé obdobia

To je pravda. Úplne všetci máme lepšie a horšie obdobia. Ale keď má psychicky zdravý človek zlé obdobie, nijako sa to nepodobá na bežné správanie dieťaťa s psychickými problémami. Psychicky zdravý človek sa v horších obdobiach nereže do členkov a nepichá sa kružidlom do brucha. Neprestane úplne prijímať potravu. Neútočí na ľudí a predmety, frustrovaný z toho, že sa nedokáže dostatočne dobre vyjadriť. Nepreleží celé dni v posteli. Nepokúša sa vziať si život.  Neodmieta akýkoľvek kontakt s vonkajším svetom. Nemusí sa hádať s hlasmi ktoré nikto iný nepočuje. Nezdvihne sa mu žalúdok od stresu z toho, že musí vykročiť z domu. Nežije v neustálej obave pred masívnymi záchvatmi paniky. Neprestane komunikovať a hýbať sa na niekoľko hodín až dní. Nemá neustále pocit, že svet okolo neho je spomalený a zvuky prichádzajú z veľkej diaľky. 

Keď rodičovi s psychicky chorým dieťaťom poviete, že jeho dieťa má vlastne len zlé obdobie, v podstate mu hovoríte: Nepreháňaj! Nenafukuj to tu! Nerob z toho veľkú vec, však je to len prechodné. Čiže mu vlastne hovoríte: Neboj, to bude dobré! Z toho vyrastie. A veď každý z nás je tak trošku “na hlavu“, nie? (viď všetky predošlé body tohto článku).

Mne sa zdá byť v pohode

Je úplne jedno, čo sa vám zdá, alebo nezdá. A rodič naozaj nechce a nepotrebuje počuť, čo sa vám zdá, alebo nezdá. Že vidíte dieťa ako pekne sedí v kaviarni pri stolčeku a slušne s vami debatuje?  Nemáte tušenia, čo sa odohráva v jeho vnútri. Neviete, čo sa dialo predtým ako ste sa stretli a neviete, čo sa bude diať potom. Neviete, ako sa dieťa cíti. Neviete, že ste ho možno práve vystihli v dobrej chvíli. Neviete vôbec nič, ak s tým dieťaťom nežijete každý deň, celý deň. A preto je úplne nepodstatné, čo sa vám zdá alebo nezdá.  

A skúsili ste už…?

Áno, pravdepodobne áno. Pravdepodobne už skúšali všetko, čo je pre nich dostupné a relevantné. Ak neskúsili, tak na to možno nemajú finančne, alebo sa to ešte len chystajú skúsiť, alebo si nemyslia že by to malo zmysel. Rodičia ktorí majú dieťa s akýmkoľvek postihnutím, chorobou či syndrómom sa snažia hľadať a skúšať všetko možné aj nemožné, aby svojmu dieťaťu pomohli čo najviac sa priblížiť k “normálnemu“ životu. 

Rodič má plné zuby viet začínajúcich slovami: A skúsili ste už…?  Možno by ste mohli…Možno by ste mali…(pozri nasledujúci bod).. Faktom totiž ostáva, že na ich situáciu neexistuje jednoduché riešenie. Mnohé z návrhov a rád sú pritom často úplne mimo. Rodič tiež môže získať dojem, že máte pocit, že nerobí pre svoje dieťa všetko čo sa dá. 

Možno by si na ňu mala byť prísnejšia

Ďakujem za radu! To, samozrejme, vyrieši všetky naše problémy!

Iba žeby nie. Je rozdiel medzi rozmaznanosťou a psychickým problémom. Chápem, že pre nezainteresovaného človeka je to niekedy ťažko rozoznateľné, ale je to rozdiel. V niektorých prípadoch tá prísnosť nemá žiadny efekt – ako keby nebola, pretože dieťa na ňu nie je schopné reagovať. V niektorých prípadoch môže spôsobiť nadmerné rozrušenie, regres, uzavretie sa do seba, zrútenie sa, preťaženie, agresivitu alebo inú nežiadúcu reakciu. 

Rodič psychicky chorého dieťaťa presne vie čo a ako funguje alebo nefunguje. Výchovné rady z vonku sú nevítané a otravné. Znižujú sebavedomie a rozrušujú stabilitu unaveného a už aj bez toho ťažko skúšaného rodiča. 

Ale nie je na liekoch, či?

Po prvé: Čo vás je do toho? Odkedy je rozsah a spôsob medikácie dieťaťa ktoré nie je vaše bežnou konverzačnou témou?

Po druhé: Napadla by vám táto otázka keby malo dieťa napríklad cystickú fibrózu, cukrovku alebo kardiomyopatiu? Asi nie, že? Psychiatrické lieky sú často absolútne nevyhnutné a životzachraňujúce. V lepších prípadoch sú životumožňujúce. 

Po tretie: Myslíte, že rodič je rád, že jeho dieťa užíva lieky? Myslíte, že na začiatku nebojoval sám so sebou a nezvažoval, či ich dieťaťu vôbec dá? Myslíte, že by ich dieťaťu dával keby nevidel, že pomáhajú? 

Každý si nesie svoj kríž

Čo tým vôbec chcete povedať? Aký má zmysel vypustiť niečo také z úst? Sú to slová ktoré nepovzbudia, nepotešia ani nepomôžu. Nekomunikujú pochopenie či súcit. Patria do skupiny viet ktoré sa snažia zľahčiť situáciu. Rodič psychicky chorého dieťaťa nestojí o zľahčovanie situácie. Je v poriadku povedať, že neviete, čo povedať. 

Neviem to naisto, ale podľa mňa by veľmi pomohlo, keby mali ľudia viac informácii o psychických poruchách a problémoch, ich prejavoch a o tom ako ovplyvňujú bežný život. Potom by možno chápali, prečo môžu vyššie uvedené vety vyznieť nevhodne. Pomohlo by, aby sa tejto oblasti systematicky venovala pozornosť už počas vzdelávania detí na základných školách, podobne ako je tomu pri témach drogovej prevencie, triedenia odpadu alebo prevencie šikany.

Duševné poruchy a ochorenia sú totiž na prvý pohľad neviditeľné, ťažšie uchopiteľné a pochopiteľné. Až do takej miery, že ani najbližšia rodina často nie je schopná úplne porozumieť a prijať psychické problémy dieťaťa.

(3 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...