Prečo je otázka od rodičov „Koho máš radšej “ pre dieťa emocionálne devastujúca

Nedávno som si nechtiac vypočula rozhovor dvoch žien. Jedna z nich opisovala svoj aktuálny rozvod a na otázku k ich 8. ročnému synovi spokojne odpovedaa: „Dohodi sme sa s mužom, že to necháme na neho, s kým chce žiť. Nech sa rozhodne sám.“

Predstavila som si to dieťa stojace v tejto situácii a zamrazilo ma. Do rozhovoru k tejto téme som si pozvala Mgr. Janu Hillman, terapeutickú poradkyňu v rodinných témach.

Pri rozvodových konfliktoch sa stáva, že vyčerpaní alebo zranení rodičia povedia dieťaťu: „Vyber si, s kým chceš žiť.“ Čo sa v tej chvíli odohráva v hlave a srdci dieťaťa?

Pre dieťa je to absolútne devastačný moment. V terapeutickej praxi tomu hovoríme konflikt loajality. Dieťa prirodzene miluje oboch rodičov – mama aj otec tvoria polovicu jeho identity. Keď ho postavíte pred takúto voľbu, nepočuje: „Vyber si pre seba to najlepšie.“ Počuje: „Zraď jedného z nás.“

Ak si vyberie mamu, cíti obrovskú vinu voči otcovi. Ak si vyberie otca, má pocit, že ublížil mame. Je to neriešiteľná rovnica, v ktorej dieťa prehráva vždy, bez ohľadu na to, čo odpovie.

Prečo to rodičia robia? Myslia si, že tým rešpektujú názor dieťaťa, alebo ide skôr o manipuláciu?

Často v tom nie je zlý úmysel, ale skôr zúfalstvo, nezvládnuté vlastné emócie a strata hraníc. Rodič, ktorý je zranený, podvedome hľadá u dieťaťa potvrdenie svojej hodnoty: „Dúfam, že si vyberieš mňa, lebo tým mi dokážeš, že ja som ten lepší.“

Inokedy si rodičia nesprávne vysvetľujú pojem „názor dieťaťa“. Myslia si, že byť demokratickým rodičom znamená nechať rozhodnutie na dieťati. Lenže prenášať zodpovednosť za rozvod na ramená desaťročného či trinásťročného človeka nie je demokracia, ale alibizmus a zbavenie sa rodičovskej zodpovednosti.

Ako sa tento tlak prejavuje v správaní dieťaťa? Čo si všimnú učitelia alebo okolie?

Prejavuje sa to v dvoch extrémoch. Niektoré deti sa začnú správať ako „dokonalí diplomati“ – každému rodičovi hovoria presne to, čo chce počuť. Mame povedia, že chcú byť s ňou a otec im ubližuje, otcovi povedia presný opak. Žijú v obrovskom neustálom napätí.

Druhou skupinou sú deti, u ktorých sa úzkosť somatizuje. Prichádzajú ranné nevoľnosti, bolesti brucha, hlavy, zhoršenie prospechu v škole, výbuchy hnevu alebo naopak uzatváranie sa do seba a nočné pomočovanie. Telo jednoducho povie stop, keď psychika nevládze brať na seba dospelácke rozhodnutia

Je rozdiel medzi tým, keď rodič vypočuje pocity dieťaťa, a tým, keď od neho žiada verdikt? Kde leží tá hranica?

Tá hranica je zásadná:

• Vypočutie názoru: Rodič sa pýta na pocity, obavy a potreby. „Ako sa ti spáva v novej izbe? Ako ti vyhovuje krúžok? Čo by ti pomohlo, aby sa ti cítilo pokojnejšie?“ Dieťa vyjadruje svoje prežívanie, ale nesie nulu percent zodpovednosti za výsledné usporiadanie.
• Žiadosť o verdikt: Rodič žiada rozhodnutie. „Tak povedz, u koho chceš bývať cez týždeň. Rozhodni to.“ V tej chvíli rodič robí z dieťaťa sudcu vo vlastnej rodine.

Zákony aj súdy dnes častejšie prihliadajú na názor detí. Od akého veku je dieťa schopné vyjadriť sa k tomu, s kým chce žiť, bez toho, aby mu to ublížilo?

Z právneho hľadiska sa názor dieťaťa zohľadňuje čoraz viac, často už od cca 10 – 12 rokov, pri starších dospievajúcich je to kľúčový prvok. No z terapeutického hľadiska platí: ani 15-ročné dieťa by nemalo byť postavené do roly, že musí jedného rodiča „odvrhnúť“.

Aj pri kolíznom opatrovníkovi či odborníkovi sa nepýtame priamo: „S kým chceš žiť?“ Pýtame sa nepriamo na jeho denný režim, vzťahy, väzby k škole, kamarátom a k obom rodičom. Zodpovednosť za konečné rozhodnutie musí vždy náležať dospelým – rodičom alebo sudcovi. Dieťa musí vedieť, že to nebolo jeho rozhodnutie, aby nemuselo žiť s pocitom viny.

Akú vetu by mal rodič povedať dieťaťu namiesto „Vyber si“?

Rodičia musia dieťaťu opakovane poskytovať tzv. povolenie milovať aj toho druhého rodiča. Veta namiesto nátlaku by mala znieť takto:

„Rozchádzame sa my dospelí, ale obaja zostávame tvojimi rodičmi a obaja teba aj tvojich súrodencov rovnako ľúbime. Nemusíš si medzi nami vyberať a nemusíš nikoho z nás chrániť. My dospelí sa dohodneme tak, aby si mal zabezpečené všetko, čo potrebuješ, a mohol si byť s nami oboma.“

Týmto vyhlásením snímate z dieťaťa obrovský balvan. Dávate mu najavo, že jeho jedinou úlohou je byť dieťaťom– nie vyjednávačom ani sudcom.