O snoch „po deťoch“

Pred časom som narazila na rozhovor so spisovateľkou Alenou Mornštajnovou, prvou autorkou v modernej histórii Česka, ktorá predala milión kníh. V jej prípade už možno hovoriť, že sa živí písaním.

Oveľa viac ma zaujalo, že svoju prvú knihu začala písať, keď mala 38 rokov (trvalo ďalších trinásť rokov, kým ju vydavateľstvo Host vydalo pod názvom Slepá mapa). Dovtedy robila prekladateľku a učiteľku. Bola mamou, čakajúcou, kým deti vyrastú do levelu, že ju budú potrebovať menej. Až potom si mohla splniť svoj detský sen.

Bez rodiny/moje veci

Spomínam si na autora, ktorý venoval svoju knihu rodine: bez nich by ju vraj napísal o desať rokov skôr. Patrí k mojim obľúbeným vtipom, v ktorom je povedané veľa.

Možno, že nejaká časť mňa sa našla v Mornštajnovej. Aj ja som niekde v hĺbke túžila po dni, keď po deťoch príde čas na “moje” veci. Ale potom som ovdovela a aj tie chabé náznaky ambícií sa opäť niekde umŕtvili.

Žijeme však vo svete, kde nebýva veľa priestoru na ospravedlnenie posunutých snov. “Okolnosti” sa často vnímajú len ako chabá zámienka. Vraj šťastie máme celý čas na dosah, stačí len chcieť, ísť si za tým.

Možno preto jedno z mojich detí chcelo odo mňa darom motivačné knihy s iritujúcimi názvami Nič ma nezlomí a Nikdy sa nezastavím. Nechcela som mu povedať, že teda medzi nami, mňa tak trochu zastavili tie pôrody, aj zlomili nejaké tie pohreby. A tak trochu ma spomaľovala aj depresia. Ach, tie výhovorky!

Prečítajte si aj:

Pár poznámok o studenej vode v bazéne (a o smútku)

Žiť je ťažké

Pri jednom z návratov na chorvátsky ostrov, kde sme kedysi s deťmi žili, som si zo zvyku kúpila svoj obľúbený magazín Gloria. Šmahom ruky som z neho vytrhla stránky o poľskom oscarovom režisérovi Pawlikowskom a dodnes ich skladujem medzi spomienkovými predmetmi z rôznych fáz života.

Pawlikowski najprv kvôli chorobe ženy prerušil rozbehnuté natáčanie filmu, aby s ňou mohol byť do posledných chvíľ. Neskôr po jej smrti odmietal každé nové pracovné ponuky, kým deti nebudú dosť veľké. K réžii sa vrátil po piatich rokoch, keď išli na vysokú.

Na otázku, či bolo pre neho ťažké vrátiť sa k filmovaniu po takej dlhej dobe, odpovedal (musím citovať!):

“Keď mi zomrela žena, prestal som natáčať, aby som bol s deťmi. Učil som na fakulte, staral sa o nich. Keď sa vám niečo také stane, všetko je ťažké. Žiť je ťažké. A natáčať filmy je pekelne ťažké. Čakal som, kým deti vyrastú, pôjdu na univerzity, nebudú ma toľko potrebovať. Potom som sa vrátil k filmu.”

Myslím, že nejaká časť mňa súznela s Pawlikowským. A možno sa mi páčilo, že to povedal chlap. Otec. Živiteľ.

Potrebovala som príbehy takých, ktorí boli na chvíľu zastavení. Žili to, čo im život namiešal. Žili to, čo pokladali rovnako ako ja, za to najviac dôležité. Boli tu v prvom rade pre svoje deti. Hoci každý z nás v inej kondícii. Možno moje deti to ako veľkú výhru neberú.

Otázka šťastia

Zároveň si hovorím, že je tu aj otázka šťastia. Ktorá spočíva v tom, či nám je neskôr v živote umožnené vrátiť sa k svojim detským snom. Nie je to samozrejmosť.

Myslím už nejaký čas na Tatianu Schlossberg, vnučku prezidenta Kennedyho a novinárku, ktorá koncom roka 2025 zomrela na rakovinu. Mala 35 rokov.

Vo svojej eseji “Bitka s mojou krvou” píše, že keby neochorela, mala v pláne napísať knihu o oceánoch. Konštatuje však, že sa k písaniu už nedostane, ani sa nedozvie, či sme dokázali využiť silu oceánov alebo či sme ich nechali vrieť a zmeniť na skládku odpadu.

Dojíma ma, keď svoju pozornosť od knihy posúva na trojročného syna: chlapec vie, že jeho mama je spisovateľka a že píše o našej planéte. Čo mu pripomína, odkedy je chorá. Aby vedel, že nebola len chorý človek.

Keď Tatiane lekár oznámil, že ju dokáže udržať nažive možno rok, jej prvá myšlienka bola, že si ju deti nebudú pamätať. Že syn si možno uchová pár spomienok, ale pravdepodobne si ich začne mýliť s fotografiami alebo príbehmi, ktoré bude počuť od iných.

O maličkú dcéru sa nikdy nemohla poriadne starať: len pár hodín sa tešila z jej narodenia, vzápätí sa jej rozpadá celý doterajší život. Dozvedá sa svoju diagnózu. Následne namiesto presunu na oddelenie šestonedelia putuje na onkológiu.

Tatiana nemohla kvôli riziku infekcie po transplantáciách kostnej drene svoje bábätko ani len prebaľovať, kúpať, či kŕmiť. Preto nevie, či jej dcéra vôbec bude cítiť, keď tam nebude.

Opisuje svoje chvile s deťmi. Z jej riadkov cítiť smútok z toho, ako sa snaží naplniť si mozog spomienkami na ne. Píše, ako sa väčšinou snaží žiť s nimi tu a teraz. Aj to, aké ťažké môže byť žiť v prítomnosti. Súcitim s ňou, ticho plačem.

Ešte väčšie ako obrovské šťastie

Je obrovským šťastím, keď sa človek môže vrátiť k svojim detským snom. No možno ešte väčším môcť byť s tými, ktorých milujeme viac ako svoj život.

Niekedy sa zdá, že tu boli rôzne okolnosti, kvôli ktorým som si neurvala toho až tak dosť iba pre seba. Zároveň však cítim, že som žila – že žijem – dobrý život. S príležitosťami na tu a teraz, aj keď to bolo ťažké. Ako povedal aj ten Pawlikowski, žiť bolo ťažké.

Možno som bývala – bývam – na seba prísna a možno naopak, neviem, či viem, že celý ten čas zároveň žijem svoj sen. Pretože píšem.

Prečítajte si aj:

Otec